Prečo Slonia skala? Lebo pri pohľade z určitého uhla pripomínala táto skala veľkého slona. A ten druhý názov? Vežu definuje geológia ako “vysoko vytŕčajúci osamelý kus skaly”. Myslíme si, že táto definícia viac-menej popisuje to, čo v Šuji pod Srnákom máme, hoci mnohí o ňom ani nevedia.

', '

  Tento skalný útvar bolo kedysi vidieť viac, dnes už ho pomaly prerastajú okolité stromy a kry.

Po dlhom čase sme sa naň vybrali v letný podvečer. Do poslednej chvíle nebolo jasné či bude pršať alebo nie. Risk je zisk, hovoria a tentokrát to aj bola pravda. Rýchlym krokom 15 minút a boli sme na vrchole kameňolomu, odkiaľ sme predpokladali, že sa dostaneme do cieľa našej cesty. Oči sme mali na stopkách, od obzerania boleli aj krky, a s blížiacim vrcholom Srnáku pribúdali rôzne skalné útvary, ale ani jeden nebol ten, ktorý sme hľadali.

Po krátkej prestávke a občerstvení sa výhľadom z vrchola viedla naša cesta druhou stranou Srnáka nadol. Znova sme hľadali, ba miestami nás prenasledovali aj chmúrne myšlienky, že sme poblúdili. S ubúdajúcim svetlom a rastúcim šerom veru strach začínal klopkať na naše dvere. A tu zrazu: “Jupííí”, nevediac ako, ocitli sme sa pred hľadanou skalou, vežou, či výhľadňou. Najlepšie sa na ňu šplhá zo strany od Rajeckej Lesnej. Vylezieme hore …. a výhľad z nej nesklamal napriek pokročilému večeru.

Cesta dolu už bola brnkačka. Trvalo necelých 10 minút a boli sme na ceste, po ktorej sa premáva megaveľké auto až na vrchol kameňolomu. Auto nás čakalo na miniparkovisku pri muničnom sklade. Čiže od závory je to túra na cca 30 minút keď človek pozná cestu. Škoda len, že nie je značená ani inak udržiavaná. Skala je blízko a je z nej úžasný výhľad na okolie. Chcelo by to zásah zo strany obecných aktivistov. Vyčistiť a vyznačiť chodník a trochu upraviť okolie skaly. 10 ochotných ľudí, štetec a vedierko farby na stromy, nejaké sekerky a jedno poobedie je cena za nenáročnú a príjemnú vychádzkovú trasu, ktorou by sa mohla obec pýšiť. Teda aspoň dovtedy kým ju nepohltí kameňolom. Ale dúfajme, že to tak skoro nebude. Čo Vy na to?

Bolo to tak dávno, že už sa ani nevie, či je to pravda, alebo nie. Žil raz v Šuji ujček Koľada.

Bol to starý a trochu nevrlý deduško, ktorý toho veľa nenarozprával. Len starú drevenú fajku stále bafkal. Ženu už pochoval a deti mal odrastené, do krčmy nechodil bo peňazí nazvyš nemal a tak nemal ani nejakých kamarátov. Zato chodil často po večeroch do dolinky za Riečkou a roľami. Tá bola ešte vtedy hustým borovicovým lesom zarastená a veru sa jej ľudia trochu aj báli.

No ujček Koľada tam chodieval rád. Ľudia čo dlho do noci pracovali na svojich roliach ho tam aj hodiny pozorovali ako iba sedí, dumá a z fajky vypúšťa obláčiky dymu. Ba raz za čas si aj čosi mumlal alebo sa hlasno zasmial. “Zblázil sa” povrávali si ľudia, ba aj iné sa vravelo: “Rozpráva sa s duchmi” alebo aj s lesnými žienkami hútali iní. No nikoho tam nikdy nevideli. Pozrieť sa tam však nešiel nik, buď sa báli, alebo im to bolo ľahostajné. A keď sa ho aj niekto opýtal, inú odpoveď ako: “Čo Ťa do toho.” nedostal.

I prechorel raz starý Koľada a pobral sa na druhý svet. Dolina, po ktorej sa tak často ujček túlal zostala prázdna a smutná. Ktokoľvek sa tam pri práci na poli pozrel, spomenul si na starého Koľadu. A dokonca tam ešte veľa týždňov videli ľudia sedávať na tom istom mieste tri zajace. Každý večer ho chodili čakávať, vyzerali spoza medze ale ujčeka sa nedočkali.

Vtedy ľudia pochopili, že starý Koľada bol dobrý človek, ktorý miloval prírodu a zvieratká. A dolinu, ktorú mal tak rád začali všetci Koľadovou nazývať. Nuž, či to bolo tak, či onak, les v Koľadovej už síce nie je, ale zajace sa tam ešte vždy rady pasú…

V nedeľu 17. júna 2012 sa v obci uskutoční už tradičný športový deň. Pripravené su aktivity pre deti, ale aj pre dospelých, ktorých pozývame na spoločnú zábavu a posedenie s občerstvením. Nezabudnite si priniesť dobrú náladu. Tešia sa na Vás organizátori.